Dnes je zlato rekordne drahé. Na prvý pohľad je to len ekonomická správa – ako každá iná. Ale pre mňa to nie je len o trhoch, investíciách či úrokových sadzbách. Vnímam to ako niečo hlbšie. Ako signál. Ako zrkadlo toho, v akej dobe žijeme.
Zlato rastie, keď rastie neistota. Ľudia sa k nemu obracajú vtedy, keď strácajú dôveru – v štát, v peniaze, v systém. Nevyberáme si zlato preto, že by nás inšpirovalo. Vyberáme si ho, keď nevieme, čo iné. Je to voľba bez dôvery. Bez vízie. Bez nádeje.
Zlato je pasívna voľba.
Nevyžaduje od nás žiadnu reflexiu. Žiadnu aktivitu. Neprináša riešenie, iba úkryt. A keď sa pozriem na to, ako veľmi dnes zlato rastie, pýtam sa: Ako hlboko klesla naša odvaha? Ako veľmi sme sa vzdali vízie spoločnosti, ktorá je postavená na dôvere, spolupatričnosti a starostlivosti?
Ako spoločnosť zlyhávame tam, kde sa prestávame zaujímať jeden o druhého. Kde si prestávame veriť. Kde je jednoduchšie investovať do zlata, ako do vzťahov, detí, budúcnosti. Kde si útočisko hľadáme v trezore, nie v človeku.
Sám som kedysi uvažoval inak. Ako finančný analytik som sa sústreďoval na čísla, trendy, výnosy. Hľadal som logiku v číslach a istotu v dátach. Ale čím viac som sa stretával so skutočnými ľuďmi, s ich bolesťou aj nádejou, tým viac som si uvedomoval, že čísla nevysvetlia všetko. Že skutočná analýza – tá, na ktorej záleží – je analýza ľudskosti.
A predsa… môžeme to zmeniť. Nie zajtra, ale dnes. Nie vo veľkom, ale v malom. Tým, že sa rozhodneme konať. Tým, že vytvoríme priestor, kde budú deti vyrastať v dôvere, nie v strachu. Kde bude systém ľudský, nie len funkčný.
Nie zlato. Dôvera.
A tá sa nezačína v trezore. Začína sa v nás.
Celá debata | RSS tejto debaty